„Aj tak budem kapitán!,“ presviedčala som rodičov viac ako seba s detsky zaťatou pästičkou. Ja som o tom vedela. O kapitánstve a takisto pästičke. Rodičia nie.

V loďke na vlnách tatranského Štrbského plesa mali iné priority. Otec sa pokúšal navigovať čln správnym smerom a veril veslám. Mama v tričku Vysoké Tatry s vetrom vo vlasoch sa pokúšala navigovať moje ruky do otvorov v záchrannej veste. Poriadok musí byť.

Ja som bola detsky šťastná a o nič som sa nesnažila. Prosto, bola a ostala. V záchrannej veste s rodičmi v loďke detstva vo Vysokých Tatrách prvý raz. Vyzeralo to na ticho pred búrkou a ja som sa usmievala. Nakoniec sa vyčasilo, spoza mrakov vykuklo slnko, hladina sa upokojila a moji rodičia rovnako. Všetci traja sme sa nechali loďkou zľahka niesť a viesť.

Otec ležérne oprel veslá o bok člna a usmial sa. Mama pragmatička ocenila ich uchytenie po stranách a usmiala sa rovnako. Ja som uvažovala ako si dať dolu vestu, aby na to nikto neprišiel. Nestratili sme sa ani my, ani veslá, na svojom mieste ostala aj vesta. Otec nás rovnomerným záberom veslom raz na jednu, raz na druhú stranu a občas oboma naraz dopravil na breh. Vestu som si začalo zobliekať detsky demonštratívne s vysunutou bradičkou pár metrov od brehu. Slobodu mám rada stále. Kapitánka malého plavidla do 12 námorných míľ od brehu som dnes aj na papieri.

Do záchrannej vesty obliekam pre zmenu posádku, čo  kapitánsky veziem, ja. Povinne. Poriadok musí byť. Po rokoch som do člna v Chorvátsku vzala aj rodičov. Obliekla do záchrannej vesty. Seba rovnako. Mama sa usmiala. Poriadok musí byť. Na mori aj tatranskom plese. Čln a vzájomná blízkosť to istia. Moje člnkovanie na vlnách tatranského plesa, kde každé srdce bez ohľadu na vek plesá, bolo a ostane prvé. To, na ktoré sa nezabúda. Aj keď som veľká a naozaj kapitánka. Čo vy na to?

Text, Fotografie © Maja Kadlečíková

Ľudia o Tatrách
Nepíšu len do zápisníkov. ✒️📓 Píšu do seba. Cez výhľady, ticho, nádych – výdych.
Každý, kto miluje Tatry, nosí ich v sebe. 🏔️ A keď o nich hovoria, hovoria o tom, kým sú.

Maja Kadlečíková, spisovateľka, cestovateľka, novinárka, food bloggerka, textárka. Študovala žurnalistiku, audiovizuálne médiá, na FF UK v Bratislave. Píše pre deti a dospelých, publikuje recepty, textuje piesne. Precestovala skoro celý svet a cestuje stále. Dvadsať rokov písala pre týždenník Plus 7 dní publicistiku zo zahraničia, reportáže, pripravovala rubriku o životnom štýle – zdravie, pohyb, móda, kozmetika. Jej recepty nájdete v knihe Víkendová kuchárka, Šaláty, recepty pre zdravie a detské recepty pre časopis Fifík. Varí aj v televízii, v Dámskom klube. Vydala básnickú zbierku Prezlečený anjel, s výtvarníkom Danielom Brogyányim zbierku Z radosti, knihu For Joy From Hand To Hand, prebásnenie John Minahane, knihu pre deti Bodkulienka, knihu krátkych viet o živote Život ide ako má, poviedkovú knihu Modré diaľky, zbierku poézie Príď, slnko, k nám. Ako textárka spolupracuje so speváčkou Adrienou Bartošovou. Do detstva sa vrátila aj svojou novou knihou pre deti Saškine narodeniny.