Hromnice sú jedným z najstarších sviatkov, ich história siaha až do pohanských čias, kedy sa slávili ako sviatok prechodu zo zimy do jari, do obdobia kedy sa príroda postupne prebúdza k životu. Po prijatí kresťanstva sa tento pohanský sviatok začal spájať so sviatkom Obetovania Pána v chráme, ktorý sa koná 2. februára.
Slovo „Hromnice“ pochádza od slovanského koreňa „hrom“, čo znamená hromobitie. Tradícia spojená s Hromnicami prináša so sebou pranostiky, ktoré majú predpovedať, aký bude ďalší vývoj počasia. Jedna z najznámejších pranostík hovorí: „Na Hromnice zima vzíde alebo ponikne.“ Táto pranostika napovedá, či zima ešte pretrvá alebo či sa už môžeme tešiť na jar.
Podľa tradícií Slovania v tomto čase slávili ,, sretenie“ – stretnutie zimy s letom. V tom čase sa totiž rok delil na zimu a leto, členenie na štyri ročné obdobia je novšieho dáta. V južnejších oblastiach bolo v tomto období počuť prvé hromy – preto Hromnice. Na severe bolo toto obdobie považované jednoducho za “Stred Zimy”. Sviatok bol zasvätený Perúnovi, po slovensky aj Parom – staroslovanský Boh hromu a blesku ktorý sa spájal s počasím a s úrodou. Ľudia teda oddávna žiadali Perúna o úrodu, v čase Hromníc aj o príchod Jari. V tej dobe sa obradne zapaľovala hromničná svieca, ktorá mala chrániť pred nepriazňou i pred zásahom blesku.
Ľudia si v minulosti na Hromnice všímali rôzne prírodné znaky a javy, ako napríklad či mrzne alebo sneží, ako lietajú vtáky, alebo to, či je daný deň slnečný alebo oblačný. Na základe týchto pozorovaní potom vytvárali pranostiky, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou tradície spojenej so sviatkom Hromníc.
Na Hromnice chodili ženy do kostola posvätiť sviečku – Hromničku, mávali ju takmer v každej domácnosti. Zapaľovali ju počas búrky, aby hrom neudrel do obydlia. Hromnička sa používala dokonca aj v ľudovom liečení ako prostriedok proti boleniu hrdla.
Na starší význam Hromníc poukazuje aj motivovanie zákazov niektorých prác. Podľa starších predstáv zo západného Slovenska toho, čo na Hromnice pracuje, cez rok zabije hrom. Na Myjave sa zákaz vzťahoval na šitie, na Ponitrí zase na prácu v horách. Ľudia verili, že ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie. Ak viseli zo striech dlhé ľadové cencúle, znamenalo to že narastú dlhé konope. Na väčšine nášho územia varili rezance alebo šúľance, ktoré mali byť čo najdlhšie, aby aj konope boli dlhé.
Gazdiná sa mala kĺzať po ľade, aby mala dlhý ľan a konope. Ešte v medzivojnovom období sa v mnohých oblastiach Slovenska chodili celé rodiny alebo aspoň mládenci s dievčatami sánkovať s tým istým cieľom. Tento zvyk bol v minulosti rozšírený na vidieku aj v mestách. Podľa novín z 18.storočia v Bratislave bývajúca šľachta pozývala na hromničné sánkovačky hostí z cisárskeho dvora vo Viedni.
Hromničné pranostiky
Hromnice, zimy polovice.
Na Hromnice o hodinu více.
Ač na Hromnice mrzne, bude dobrô leto.
Ak svieti slnko na Hromnice, hojnosť žita a pšenice.
Keľo je na Hromnice odmek, teľo po Hromnici tuhá zima.
Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zmrzne.
Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli.
O Hromničnej sviečke
Hromničné sviečky, ktorých názov je odvodený od pomenovania sviatku Hromnice, boli dôležitým ochranným prostriedkom pred búrkou a hromom. Chránili nielen obydlie, ale aj úrodu a ľudí uviaznutých vonku v búrke. Zo sviečok, ktoré si ľudia doniesli do kostola posvätiť, si roľnícke ženy nakvapkali trochu do modlitebnej knižky a doma zoškrabali do ľanového semena odloženého na siatie. Verili, že takýto ľan bude chránený pred ničivou búrkou. Posvätenú Hromničku mávali obyčajne v každej domácnosti.
Druhý február bol teda pre našich predkov dôležitým dňom pri predpovedi počasia a kvality úrody. Podľa ľudových pranostík bolo teplé počasie na Hromnice neželané, lebo znamenalo dlhú zimu a slabú úrodu. Naopak, zima v tento sviatok signalizovala skorý príchod jari. U nás, v Tatrách, sme dnešný deň, 2.2.2024, mali s mrazíkom. Tak veríme, že sa ešte môžeme tešiť na poriadnu „sanicu“, minimálne do Veľkej noci.
