Koniec 70-tych rokov. Celozávodné dovolenky, vojenské zotavovne, zväzácke kluby, pionierske tábory a táboráky a naša prvá rodinná rekreácia v Tatrách. 

A čo je to tá rekreácia? Vraj uvidím. Niečo ako oddych. A keď tam prídeme, mám pekne zhlboka dýchať. Trénujem už v aute. Od červena do zelena. Prečo sa mi naši smejú?

Tatry sú fakt hory? Však doma bývame na kopci pod lesom. Veď aj výhľad máme. Hm, vraj je to iné. To naozaj skoro ráno vstávame, aby sme išli po tých kopcoch celý deň? Do mojich vydesených malých uší rodičia napchali „ Dobú noc “. Ale veď je ešte svetlo.

Prečo my deti spíme na madračkách? Ahá, naši vyhrali na plese rekreáciu v Tatrách pre dvoch. Ocinko to vybavil pre nás štyroch. Nafukovačka, posteľ, posteľ a moja vyfukovačka sa stala na týždeň našim domovom. Vraj keď rýchlejšie zaspím, tak si nevšimnem, že mám nohy na zemi…

Cestička začína pri ubytovni. Jéj, šiška! Mami, pozri aká krásna. Aj táto. Rýchlo som poučená, že v národnom parku sa nesmú trhať kvety ani zbierať hríby. Po ceste ich je veľa. Tu dubáčik, plávka, pozor, muchotrávka. Vždy, keď nejaký objavíme spustíme náš radostný rodinný signál „ ahá-ihí “.

Máme plecniak, brašňu, vojenský nožík a vytekajúci čaj v plastových fľašiach značky OCET. Klobásky od jedného dedka, zavárané uhorky od druhého, asi-rezne a vždy prítomné armádne konzervy. Som unavená. Vraj mám vydržať na fajčiarsku pauzičku. Nech šúcham tými malými Pionierkami do kopca aj z kopca ako šúcham, ja tej turistike aj tak nerozumiem. A keď už naozaj nevládzem, je tu ocko, čo ma berie na koníka.

Takto začala naša rekreácia v Tatrách. Spomienky z ranného detstva zostávajú stále živé a úsmevné. Dnes už je to pobyt v Tatrách. Saunu máme rovno na terase v Apartmáne Kollár. Chodíme si po tatranských cestičkách. So záľubou pozerám na kráčajúce Mammuty môjho už dospelého syna s priateľkou. Oproti nám iný ocko zachraňuje malé dievčatko a dáva si ju na koníka.

Tatry patria všetkým nám.

Text © Lívia Krupová

Ľudia o Tatrách
Nepíšu len do zápisníkov. Píšu do seba. Cez výhľady, ticho, nádych – výdych.
Každý, kto miluje Tatry, nosí ich v sebe. A keď o nich hovoria, hovoria o tom, kým sú.

Ing. arch. Lívia Krupová z Ateliéru FOR je interiérová architektka, autorka a realizátorka jedinečného wellness v 4* Hoteli Prémium – Domčeka Zlatej rybky a tiež tvorkyňa osobných sloganov, ktoré nesú príbeh svojich majiteľov. Priestor vníma ako živý organizmus s nekonečnými možnosťami. Je presvedčená, že neexistuje zlý priestor, len priestor, ktorý ešte neobjavil svoj skutočný potenciál. Každý z nich sa môže zmeniť na miesto, kde sa ľudia cítia lepšie, pokojnejšie a šťastnejšie. Či už ide o mestský byt v Bratislave alebo horský apartmán v Tatrách. Stačí mať odvahu rozhodnúť sa pre zmenu. Jej krédo a slogany – :: Viac miesta pre život:: , :: Túžiť tu žiť:: a :: Living by Liv Ing. ::