Dobro sa nestratí a delením netratí, pribúda. Tak znie motto spisovateľky a cestovateľky Maji Kadlečíkovej, ktorá dnes mapuje aj krásy domova. Rozpráva srdcom a píše príbehy, v ktorých prepája Tatry so svetom, detstvo so zrelosťou, ale aj napríklad chuťové zážitky z Bhutánu s tradičnými pirohmi z východu Slovenska. V rozhovore pre Tatranský bedeker nám prezradila, prečo nikdy z Tatier neodišla, ako sa svet dá spojiť jedným pohľadom dieťaťa a ako aj v kuchyni platí, že to najcennejšie máme často doma.

Maja, si známa cestami po svete, teraz píšeš pre Tatranský bedeker. Čo ťa priviedlo naspäť k Tatrám?

Privádzať späť nebolo treba. Vôbec som z Tatier neodišla. Som tu spomienkou, aj detstva a akokoľvek rada. Mám naše veľhory v srdci. Tak ako celé Slovensko a celý svet.

Ako to myslíš?

Sme spojení a prepojení všetci so všetkým. V Tatrách je celá naša krajina a Tatry sú v nej. Vysvetlím. V Tatrách máme jaskyne, hory, minerálne pramene, neopakovateľnú prírodu, zvieratá, rastliny, plodiny, srdečných ľudí. Tak vnímam celú našu krajinu. A ak je to, čo som napísala v nej a Tatrách zároveň, srdciami ľudí je to spojené a prepojené. Tie podobnosťou ľudskosti spájanú a prepájajú s celým svetom. Aj tam sú jaskyne, hory, čarovná príroda. Každá krajina má popritom aj čosi jedinečné. A tá naša bohato.

Naznačíš?

Rada a len tak bez prípravy, čo mi spontánne napadlo. Nie všade sú minerálne pramene. Na svete je vzácnosť niečo tak u nás bežné ako pitná voda. Nie všade napríklad sneží. V Thajsku nikdy sneh nevideli, tak som posielala cez net malým Thajkám ako vyzerá. Či som im vedela vysvetliť, že je a potom sa roztopí, neviem. Snažila som sa, úsmev.

A podobné?

Prvý mi napadol ďaleký čarovný Bhután. Tam sú hory poriadne vysoké. Vravela som im, aj my máme, najmenšie veľhory. Sú spontánni, zatlieskali, páčilo sa im to, je to jedinečné. A spojitosť, tak po mojom. Píšem knihy, pre dospelých aj pre deti. Chodím často na besedy, čítačky, interaktívne. Odovzdať poznanie pomáha, poznanie je brána k dobrému žitiu. Čo nepoznáme, z toho môžeme mať obavu. Verím v osvetu. Mám projekt pre deti v škôlkach, školách Deti sveta. Chodím za deťmi a hovorím, čím sme si na svete podobní. Napríklad prepojenie s Tatrami. V Bhutáne je večný sneh, ľadovce a v Tatrách rovnako. V Medenej kotline je sneh celý rok. V tej oblasti je známy aj tatranský ľadovec. Keď poviem deťom u nás, ľadovec poznajú deti v Bhutáne a my máme v Tatrách, v našich škôlkach už nie sú malí Bhutánci tak vzdialení. Zrazu sú kamaráti, hoci na diaľku. A ak poviem, že Bhután je kráľovstvo, naše deti sú nadšené. Kto nesníva o rozprávkovom kráľovstve?

Máš svoje rozprávkové kráľovstvo takisto?

Áno, a nielen v Bhutáne, hoci je čarokrásny. Ja ho mám aj v mojej knižke pre deti Saškine narodeniny. Rozprávkové kráľovstvo v knihe pre celú rodinu, je na vyfarbenie. Splnený sen detstva.

A čo bhutánske recepty, majú niečo v takej diaľke podobné?

Áno, presne tak. Deti tam takisto milujú syrovú omáčku, je úplne bežná, maslo, mlieko – a naše deti milujú syr a omáčku rovnako, napríklad na špagetách. O tom hovorím, o podobnosti, čo spája, prepája. Dobré srdcia sú všade na svete. Ak mám parafrázovať: “Dobro ide aj cez žalúdok.“

Neuveriteľné, v jedinej krajine a toľko podobnosti. To by nám nenapadlo.

Veď práve a precestovala som ich mnoho, stále cestujem a verím, aj budem. Poznanie, čo mi cesty odovzdali, ak to má byť jedna veta: všade vedia byť ľudia šťastní. Vždy sa dá. A to by som rada priniesla kdekoľvek, aj tu, do Tatranského bedekra, aby sa to dostalo ďalej. Som presvedčená a cesty mi to potvrdili: svet je akokoľvek dobré miesto na žitie.

V tvojich textoch, príbehoch, prepájaš teda aj recepty. To, čo jedia vo svete s nami. My máme skôr predstavu, že cudzokrajná kuchyňa nie je pre nás. Aj pre exkluzívne netradičné suroviny. Je to inak?

Ostaňme v tom Bhutáne, smiech. Skúsme si ukázať, že v jedinej krajine – a rada budem písať o viacerých, je prepojenie takisto jedlom s aj u nás bežnými surovinami.

Skutočne? Čo napríklad?

Pohánka.

Áno, už aj na Slovensku známa zdravá takzvaná superpotravina.

Áno, tí, čo sa zaujímajú o zdravú stravu ju tak, viem to z rozhovorov, zo života, vnímajú. Ako superzdravú  superpotravinu. Novinku, čo je dobrá na pevnosť ciev, vďaka rutínu, na krv, cholesterol. Pritom pohánka je tradičná slovenská surovina. Do začiatku 20. storočia bola bežná pohánková kaša aj u nás, tradičné jedlá z pohánky žiadna zvláštnosť. Výživné, dostupné, ani dnes nezaťažia rodinný rozpočet.

Napríklad?

Poznáte tatarčané respektívne tatarčené pirohy? Na východe našej krajiny obľúbené, známe na celom Slovensku, v Tatrách. Cesto s pridaním tatarčanej múky, plnka zemiaková s opraženou cibuľkou, kyslá kapusta so slaninkou, na sladko s tvarohom, aj na slano.

Áno, skutočne, je to tak.

Tatarčaná múka je pohánková. Tatarčaná, lebo ju pred mnohými rokmi priniesli k nám Tatári. Pohani. Preto pohánka. Smiech.

Naozaj? Teraz je to jasné. A čo má s pohánkou Bhután?

V ďalekom kráľovskom Bhutáne je pohánka bežná, žiadaná, priam uctievaná pre svoju nenáročnosť na pestovanie, výživu. Milujú najmä placky, malé palacinky, pre predstavu, ale čokoľvek z nej. Príloha vždy vhod, pripravujú na spôsob našej ryže, uvaria ako cestovinu. Chodím variť z ciest do televízneho Dámskeho klubu, svetovú kuchyňu z našich bežných surovín. Varila som aj bhutánsku pohánku.

Máš obľúbený slovenský pohánkový recept?

Ja ju mám rada s bryndzou, pohánkové krúpy, tatranská je výborná. Pohánka aj bryndza. V Bhutáne majú čerstvý syr, kravský, jačí, aj ovčí, alternatíva bryndze. Pohánka s bryndzou je popri haluškách dobrá voľba. Vyskúšate v Bedekri? Taká je moja predstava. Písať seba. Z ciest. Aj pre iných. Poznanie, čo môže zaujať, pomôcť. Takisto preto píšem knihy. Aj detské, v skutočnosti pre celú rodinu.

Leto máme v Tatrách v plnom prúde aj dovolenkovú sezónu, prázdniny, teší sa na to celá rodina…

Presne, hneď mi napadlo, ide sa do lesa! Pohánka je výborná aj s hríbmi. Tie sú aspoň tak ako na Slovensku, o Tatrách, nehovoriac, obľúbené vo Fínsku. Zobrať deti do lesa, byť spolu a nazbierať košík hríbov. Ponúknuť sa zdravým lesným ovocím či ho doma šupnúť do koláča, to majú Fíni radi rovnako, úsmev. Rada o tom poviem v Tatranskom Bedekri viac.   

Dobro sa nestratí a delením netratí, pribúda. Rozprávam príbehy ciest, počúvam srdcia. Pozývam, ste vítaní.

Aké je motto, čomu veríš?

Moje motto jedným slovom? Prepájať a spájať dobro a dobré zo sveta na svete podobnosťou. Hoci sme každý jeden človek originál, sme si ľudsky dobrým srdcom podobní vždy a všade na svete. Nie sú to len slová, mám to odžité, zažité a rada ak je záujem odovzdám s nádejou, bude prijaté, aby pomohlo. A to by som naozaj rada. A ešte mi napadlo, mám preto rada latinský jazyk.

Poprosíme vysvetlenie.

Rada. Napadlo mi, samotné slovo reportáž, je z latinského jazyka re – porter. Znamená znovu priniesť, odovzdať. Takisto preto mám rada aj latinský jazyk. Prepojenie. Podstata, základ. Čisté vnútro je verím dobré a nápomocné ľudskosťou prajnosti všade. Na rôzny spôsob. V každom človeku, generácii. Odovzdajme si cenné navzájom. Je to predsa prirodzené. Mám kníh viac, aj pre deti, aj dospelých, poéziu, prózu, písala som a píšem reportáže z ciest, varím z ciest, verím, že šťastný organizmus je fyzicky aj psychicky zdravý. Dobrí ľudia, myšlienky, strava.

Jednu za všetky krajiny si vybrala ako ukážku, o čom hovoríš, čo spájaš, Bhután. Vieš takto vybrať aj jednu z tvojich kníh?

Dobre, zvoľme novú, pre deti a tým celú rodinu, Saškine narodeniny. Spája a prepája generácie detí, ich kamarátov, rodičov, starých rodičov. Aj rozprávkovo.

Prezradíš?

Samozrejme, rada. Napríklad starí rodičia poznali  rozprávkového Miesiželeza. Malý Maťko z knihy reaguje okamžite: “To je taký Ironman?“ Pridá sa aj dedo Filip. Je moderný a aby vnúčatám rozumel, učí sa po anglicky. Povie: “Áno Maťko, iron, železo,“ a všetci sú šťastní. Blízkosťou. Je tam toho takto podobného oveľa viac.

Snáď sa v tvojej detskej knihe Saškine narodeniny ešte aj varí a pečie?

Bezpochyby. A to bežne, tradične aj alternatívne. S prihliadnutím na rôzne potravinové alergie a intolerancie. Aby boli všetci spokojní a šťastní. Sme dokonalí jedinečnosťou a vzájomným doplnením sa práve rôznorodosťou podporujeme. Aj to by som rada svojim žitím, tvorbou, cestami, aj cez Tatry, kde je celá krajina a oni sú v celej krajine a takisto celý svet, odovzdala. Môj život sú spojenia, prepojenia, aj umelecké. Napríklad textujem piesne. To však asi inokedy, do jedného rozhovoru sa to nevojde. Veď, kto by to čítal! Smiech.

Verím, že tento rozhovor všetci prečítajú na jeden nádych a výdych a už teraz sa v Tatranskom bedekeri tešíme na tvoju rubriku a pokračovanie.

Ďakujem, pokračujem rada a vďačne. Slová, knihy, texty žijú čítaním a ja som za to, ak pomôžu, rada.

Čo by si ešte chcela povedať?

Mám radosť, že Tatranský bedeker reagoval na moju spomienku z detstva o tatranských lúkach na sociálnej sieti. Verím v spontánnosť, prirodzenosť. Takisto spojenia sú nápomocné.

Áno, je to tak.

Ja som rada prijala a napísala do rubriky „Ľudia o Tatrách“ prvý príspevok, spomienku z detstva: Aj tak budem kapitán. Čitateľov zaujala a tak pokračujeme. Mám radosť, že takto spoločne podporíme blízkosť ľudskej prajnosti a podobnosti. Som rada, že ako autorka a cestovateľka a tá čo varí, budem písať práve sem. Dobro sa nestratí a delením netratí, naopak – pribúda. Motto? Čo myslíte?

Foto: Maja Kadlečíková